Povzbudenia

Pripravme si srdcia na kvalitnú sv. spoveď

ADVENTNÉ UPRATOVANIE (DUŠE)
Obdobie adventu je často spojené i s chystaním Vianoc a upratovaním. Ale načo nám je poriadok okolo, keď nemáme poriadok vo svojom vnútri? Venuj si čas. Uprac poličky svojich myšlienok, vysyp odpad hriechu do veľkokapacitného kontajnera. Poutieraj prach smútku. Navoňaj svoje srdce láskou, ktorá nevyprchá a zapáľ vonnú sviečku nádeje priamo v centre tvojho srdca.
(Zamyslenia) 

ZMENIŤ POHĽAD...Advent...
Istý pán farár chcel vo svojej farnosti urobiť veľký Betlehem pred chrámom, kde by ho mohli ľudia či už pri prechádzke, alebo ceste do kostola obdivovať. Mal veľmi konkrétnu a jasnú predstavu. Chcel tam umiestniť malého Ježiška a Máriu, ktorá sa k nemu skláňa a nežne si ho chce pritúliť.
Pre realizáciu pozval jedného vychýreného umelca, ktorý mal toto súsošie vyhotoviť. Keď tvorba na diele takmer vrcholila, prišiel pán farár skontrolovať vykonané práce. Celé sa mu to však akosi nepozdávalo. Vyzeralo to síce, akoby sa Mária skláňala nad jasličkami a brala do rúk Ježiška, ale umelec to zachytil tak, že Márii akoby spadol z hlavy závoj, ktorý mala na hlave, a ten zakryl celú scénu. Nech sa na to pán farár díval z ktorejkoľvek strany, vždy videl len zhrbenú ženu a Ježiška vôbec nevidno.
Pán farár s miernou nespokojnosťou v hlase oslovil majstra: "Majstre, nezdá sa mi, že ste to celkom tak vystihli, ako som si predstavoval. Mal som trochu inú predstavu, ako by to celé malo vyzerať. Ale toto z môjho pohľadu vyzerá veľmi divne."
Majster sa zahľadel a úplne pokojne odvetil: "Pán farár, na Betlehem sa predsa pozerá na kolenách. Kľaknite si." Pán farár si teda kľakol a v tom okamihu sa mu utvoril krásny obraz. Ježiškovi videl priamo do tváre. Z oči do očí. Uvidel jeho usmievajúcu a nežnú tvár. Mária bola rovnako usmiata. Naskytol sa mu dokonca nádherný pohľad na jej nežné ruky, ktoré sa dotýkali malého Ježiška. Vtedy uvidel, že padajúci závoj vytvára nad celým akoby nebeskú oblohu. Všetko veľmi vznešené a nádherné. V momente to pán farár pochopil. Skvelá myšlienka.
O tom je advent. Získať nový pohľad. Niekedy je potrebné vzdať sa vlastných predstáv, toho, ako by to podľa nás malo byť. A práve k tomu je niekedy treba kľaknúť na kolená. Získať tak novú perspektívu. Nie je to ľahké vzdať sa svojich plánov. No iba vtedy budeme schopní prijať plán, ktorý má s nami Pán. 

Požehnanie starého človeka.

Nech sú požehnaní tí, ktorí chápu, že moje nohy už nevládzu chodiť.

Nech sú požehnaní tí, ktorí majú pochopenie, že zle počujem, a ktorí sa usilujú hovoriť nahlas a zrozumiteľne.

Nech sú požehnaní tí, ktorí vedia, že moje oči už veľa nevidia a že hneď všetko nepochopím.

Nech sú požehnaní tí, ktorí nenadávajú, keď niečo rozlejem, zvalím, alebo nechám spadnúť. 

Nech sú požehnaní tí, ktorí mi pomáhajú nájsť veci.

Nech sú požehnaní tí, ktorí sa na mňa usmejú a rozprávajú sa so mnou. 

Nech sú požehnaní tí, ktorí ma počúvajú, keď spomínam na minulosť.

Nech sú požehnaní tí, čo zmierňujú moje bolesti.

Nech sú požehnaní tí, čo mi dávajú pocítiť, že ma majú radi a sú ku mne dobrí.

Nech sú požehnaní tí, čo mi uľahčujú ťažkú cestu do večnosti . 

Až raz budem u Boha, ja si na nich určite spomeniem.

Tu je päť citácií sv. Pátra Pia,  ktoré môžeme použiť v našich životoch a učiť sa tak od neho každý deň.

1. "Nemusíte byť hodní, stačí byť len ochotný."

Môže byť veľmi ľahké cítiť sa byť nehodný, snažiť sa udržať si určitú pózu alebo zostať zavalený výčitkami. Páter Pio nám pripomína, že musíme byť ochotní životnú výzvu akceptovať. Nemusíme byť žiadnym spôsobom dokonalí. Pán iba vyžaduje, aby sme povedali ÁNO.

2. "Boh nikdy nedovolí, aby sa nám stalo niečo, čo nie je pre naše väčšie dobro."

Je to ťažké prehltnúť, najmä ak nedostaneme výsledok, v ktorý sme dúfali. Ale je tu veľká pripomienka: Rim 8,28: "Vieme, že tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré…" Boh vie, čo koná, koniec koncov každého z nás drží vo svojej dlani. Potrebujeme jednoducho dôverovať v Jeho spôsoby, hoci niekedy tak ťažké, aké sme si nevedeli často predstaviť.

3. "Boh nám vždy dá viac, než si zaslúžime."

Aké veľké povzbudenie! Keď raz odovzdáme Bohu opraty nášho života, On nájde často vtipný a zábavný spôsob, ako nám vráti láskavosť tým, že nám požehná ešte viac, než by sme si dokázali predstaviť.

4. "Slúžiť Pánovi smiechom."

To je samozrejmé. Smiech! Buďte radostní, usmiati – plní úsmevu. Nikdy nevieme, koho môžeme urobiť šťastným jednoducho smiechom, úsmevom alebo láskavým slovom.

5. "Modlite sa, dúfajte, nebojte sa. Obavy sú zbytočné. Boh je milosrdný a počuje tvoje modlitby."

"Modlite sa, dúfajte a nebojte sa" je pravdepodobne najznámejšia citácia Pátra Pia. Často však ale už nepočuť jej druhú časť, ktorá znie: "Obavy sú zbytočné. Boh je milosrdný a počuje Vašu modlitbu."

Obavy sú skutočne zbytočné! Je to ako hojdacia stolička – dáva nám možnosť niečo robiť, ale nepomáha nám posunúť sa vpred. Samozrejme, že sa takmer vždy budeme niečoho obávať, ale riešenie tejto obavy nepomôže riešiť situáciu. Pán počuje každú z našich modlitieb a jeho milosrdenstvo nikdy nezlyhá.

www.modlitba.sk

NEPREMEŠKAŤ ANI JEDNU PRÍLEŽITOSŤ

 
Raz istý Ír celkom nečakane zomrel a odrazu stál pred Božským Sudcom. Veľmi sa bál, lebo vo svojom živote urobil málo dobra. Pred ním čakal dlhý rad, všetci sa museli zodpovedať zo svojich skutkov. Kristus zalistoval v hrubej knihe a povedal prvému: "Tu je napísané: Bol som hladný a dal si mi jesť. Bravó! Choď do neba." 

Druhému povedal: "Bol som smädný a dal si mi piť." Tretiemu: "Bol som vo väzení a navštívil si ma." A tak ďalej. Pri každom, ktorého Boh poslal do neba, si Ír spytoval svedomie a zakaždým sa zachvel: on nedal ani jesť, ani piť, ani nenavštívil uväznených alebo chorých. 

Potom prišiel aj on na rad. Pozrel sa na Krista, ktorý listoval vo svojej knihe, a triasol sa od strachu. Ale Kristus pohliadol naňho a povedal: "Nie je tu toho veľa. Ale niečo si predsa len urobil: Bol som smutný, a ty si mi rozprával veselé príbehy. Bol som ustarostený, a ty si ma rozosmial a dodal odvahy. Do neba!" Aj keď je tento príbeh vymyslený, predsa je z neho jasné, že nemáme premeškať ani jednu príležitosť milovať a robiť dobre.
(Zamyslenia) 

Bol raz jeden ostrov, kde žili spolu Smútok, Múdrosť, Dobrá Nálada a Láska.

Jedného dňa naši priatelia zistili, že ostrov sa čoskoro potopí, tak si pripravili lode a odišli. Len Láska zostala do poslednej chvíle. Keď Láska videla, ako sa ostrov potápa, rozhodla sa požiadať o pomoc Bohatstvo: "Bohatstvo, môžeš ma zobrať? ""Nemôžem ťa vziať, mám v člne veľa zlata a striebra, nemám pre teba miesto. "

Potom sa Láska spýtala Pýchy, ktorá práve prešla okolo: "Pýcha, môžeš ma vziať? ""Nemôžem ti pomôcť, zlatko, všetko je tu dokonalé a ty by si mohla poslať moju loď. "Láska sa potom spýtala Smútku, ktorý prešiel okolo: "Prosím, smútok, nechaj ma ísť s tebou! " "Och zlatko, som taká smutná, cítim potrebu byť sama... "

Aj Dobrá nálada prešla okolo Lásky ale bola taká šťastná, že nepočula Lásku na ňu kričať. Zrazu nejaký hlas kričal: "Poď, miláčik, vezmem ťa so sebou! "Bol to starý muž, ktorý prehovoril. 

Láska bola taká vďačná a plná radosti, že sa zabudla opýtať starca na jeho meno. Keď prišli na breh, starý pán odišiel, Láska si uvedomila, koľko mu dlží a spýtala sa Múdrosti:" Múdrosť, vieš mi povedať, kto mi pomohol? " "Čas "Láska sa opýtala: "Ale prečo práve Čas? " A múdrosť odpovedala :"Pretože len Čas dokáže pochopiť, aká dôležitá je Láska". 

"Modlite sa, 

dúfajte a 

nebojte sa. 

Strach je k ničomu. 

Boh je milosrdný a vypočuje vašu modlitbu." 

— Páter Pio

Cena času

Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania: 

Prvé: "Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári".

Druhé: "Celé moje nahromadené bohatstvo - peniaze, zlato, drahé kamene - nech je rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu."

Tretie: "Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli. "Jeden z jeho generálov, ktorého toto nezvyčajné posledné prianie prekvapilo, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. 

A on mu povedal: "Chcem, aby moju truhlu niesli najlepší lekári na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať...

Chcem, aby bola cesta, ktorá vedie k cintorínu, obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo získané na zemi aj na zemi zostane...

Chcem, aby sa mi – keď ma ponesú – kývali ruky voľne vo vetre, a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – je ním ČAS."

Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. 

ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromažďovať mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času.

Takže keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nikdy nemôžeme vziať späť.

Dá si niekto šálku čaju? 

Bývalí spolužiaci z vysokej školy mali po pár rokoch už každý svoju prácu a napredovali vo svojej kariére. Jedného dňa sa dohodli, že by bolo fajn, aby sa stretli a išli pozrieť ich profesora, ktorý bol už toho času na dôchodku.

Počas ich návštevy sa ich debata po chvíli zvrtla na sťažnosti na stres v ich práci, ale aj osobnom živote. Profesor ich pozorne počúval a za okamih sa spýtal: "Dá si niekto z vás šálku dobrého čaju?" Všetci súhlasili, a tak sa profesor odobral do kuchyne pripraviť čaj a poháre. Po chvíli priniesol veľký čajník a niekoľko rôznych pohárov. Boli porcelánové, kryštálové i plastové. Niektoré vyzerali draho a luxusne a iné zase veľmi lacno a obyčajne.

Profesor ich vyzval, aby sa obslúžili sami. Povyberali si teda poháre a naliali čaj. Keď mal každý v ruke svoj pohár, profesor povedal: "Všimnite si, že všetci ste si vybrali krásne a draho vyzerajúce poháre, zatiaľ čo tie obyčajné a lacné zostali na tácke. Všetci chcete pre seba len to najlepšie a hoci je to prirodzené, je to aj váš najväčší životný problém. Je to zdroj vášho každodenného stresu v práci i doma. Buďte si istí, že pohár samotný nepridáva čaju vôbec nič na kvalite. Pohár je len niečo, čo je v niektorých prípadoch veľmi drahé a v niektorých prípadoch i skrýva, čo pijeme. To, čo ste skutočne chceli, bol IBA dobrý čaj a nie pohár, z ktorého ho budete piť. Podvedome ste však šli všetci po tom najlepšom pohári a začali ste sa obzerať, aké si vybrali tí ostatní a porovnávať ich."

UVEDOMTE SI JEDNO:

Život je ako ten čaj. Vaša práca, peniaze a postavenie v spoločnosti sú poháre. Sú to iba NÁSTROJE, ktoré pomáhajú život prežiť. Žiadny pohár vám nezabezpečí, aby ste prežili kvalitný a šťastný život. Tí najšťastnejší ľudia nemajú to najlepšie zo všetkého, ale dokážu zo všetkého, čo majú, urobiť to najlepšie.

Žite jednoducho. Milujte veľkoryso. Buďte starostliví. Hovorte láskavo...

O tom, ako sa od nás deti učia o vzťahoch

Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine. Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: "Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. "

Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal.

Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. "Čo to robíš, Zlatko?" spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec.

Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal:

"To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem," usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci.

Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť.

Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.

Deti sú veľmi vnímavé. Ich oči vždy pozorujú, uši načúvajú a ich mysle vytvárajú správy, ktoré si pamätajú. Ak nás vidia, ako trpezlivo vytvárame láskyplný domov pre všetkých jej členov, budú sa o to jedného dňa snažiť tiež. Starajte sa o svojich rodičov, venujte im času, koľko môžete, pretože presne toľko ho budú vo vašej starobe venovať vaše deti vám. Vy ich naučíte, aký hodnotný dar RODIČIA sú.

Sú ľudia po celom svete, ktorí minulú noc išli spať, chudobní, bohatí, bieli či čierni, ale už sa nikdy nezobudia. 

Tí, ktorí očakávali, že vstanú, no nevstali, ich postele sa stali chladnými. 

A tí mŕtvi ľudia by dali čokoľvek, naozaj čokoľvek, len za päť minút tohto počasia alebo desať minút za situáciu, na ktorú sa sťažujete.

Takže si dávajte pozor na sťažovanie.

Čo by ste mali robiť, keď sa vám niečo nepáči, je zmeniť to.

Ak to nemôžete zmeniť, zmeňte spôsob, akým o tom premýšľate. Nesťažujte sa! 

Sviatostné manželstvo je dar - nezabudnime na to. 

Ak zažívame manželské problémy, je to znamenie, že je čas manželstvo posilniť. Aj keď je oslabené, ale stále nás ako manželov spája. Ako si pomôcť? Týchto 5 účinných metód pomáha uhasiť najväčšie manželské požiare.

V deň našej svadby sme zložili prísahu, že budeme verne stáť bok po boku, spolu vo všetkom, čo prinesie život. Ideálne, však? Časom sa ale životné problémy a nedorozumenia odrážajú v každom manželstve. Keď sa v nás dlhodobo usídlia bez riešenia, je veľmi ľahké prestať sa angažovať v manželstve s takou intenzitou ako v deň svadby.

Vráť sa k zdroju

Medzitým neexistuje efektívnejší spôsob, ako sa znovu vydať s láskou na ceste manželstva, ako vrátiť sa k zdroju. Veľmi dobre si pamätám, keď som prvýkrát počul slová z kňazových pier, že som už nielen muž, ale aj manžel, čo ma veľmi ovplyvnilo a neustále ovplyvňuje moje mužské snahy o šťastie mojej ženy. Tento starší mních mi povedal: "Pripomeň si svoju prvú manželskú modlitbu."

Až do smrti

Ak sa dnes niečo rozpadne, neopravujeme to, len vymeníme za nové, pretože to nestojí za opravu. Na základe tejto "ekonomiky" lásky, sú mnohí ľudia dnes skeptickí k myšlienke nerozlučnosti manželstva, boja sa investícií s neistou návratnosťou.

Pamätám si naše prvé, celkom prekvapujúce manželské spory "Ako to?! Už teraz?!". Aj keď sa "technicky" nelíšili od tých, ktoré boli v období pred manželstvom, vďaka vzájomnému spojeniu a obrúčkam na našich prstoch sme si boli istí, že ani jeden z nás sa nevzdá.

Pretože – na rozdiel od toho, čo hovorí svet – vzájomný záväzok je náš spojenec, nie nepriateľ. Nie je to lopta, ale kotva, ktorá zaisťuje stabilitu nášho vzťahu.

5 osvedčených spôsobov, ako zastaviť manželské problémy:

1

ZMEŇTE MYSLENIE

"Manželstvo je záväzok na celý život".

Znejú tieto slová ako verdikt, alebo dávajú pocit bezpečia? Myslíte si na rozvod, odlúčenie vo svojej hlave? Ak chcete prehĺbiť svoj záväzok k manželstvu, musíte s ním zaobchádzať ako s niečím neoddeliteľným!

2

BUDUJTE SVOJU LÁSKU, NIE NAUČENÉ VZORY

Váš pohľad na stabilitu manželstva mohol byť formovaný tým, čo ste predtým pozorovali vo vašom rodinnom kruhu. Pamätajte, že si môžete zariadiť svoj život podľa iného scenára. Nie ste odsúdení na opakovanie chýb vašich rodičov, príbuzných!

3

DÁVAJTE POZOR NA TO, ČO POVIETE

V horúčke hádky sa vyhnite používaniu slov, ktoré môžete ľutovať. Vzájomné obvinenia neprinášajú nič dobré, ale vedú k čoraz ostrejšej výmene názorov a … deleniu.

4

KOMUNIKUJTE, ABY STE ZÍSKALI VIAC

Udržujte si v mysli obraz svojho manžela/ manželky. Každý deň si nájdite čas na vzájomný rozhovor. Často hovorte v množnom čísle: "my", "s manželkou, s manželom". Nejde o to, aby sme niečo robili "násilne", ale stačí si spomenúť na čas, kedy ste sa prvýkrát zamilovali do neho/ do nej! Bolo ľahké takto myslieť, však?

5

VYHĽADÁVAJTE ZDRAVÉ VZORY

Pozrite sa na zrelé manželstvá, ktoré sú dobré pri riešení problémov. Niekedy sa oplatí opýtať: "Ako to robíte?". Zároveň nepodceňujte rady, ktoré Vám poskytli páry, ktorým sa podarilo vytvoriť krásny vzťah.

Boh je Všemohúci

Keď si predstavím budúcnosť za pár rokov alebo niekoľko desaťročí, vidím nás spoločne. Iba spolu. Nie je to pýcha, je to pragmatizmus: nie je dobré byť ustráchaný, či sa naše manželstvo rozpadne alebo vydrží, ale zamerajme sa najmä na opravu vzájomných vzťahov v tom konkrétnom, ťažkom momente, keď nastane.

Boh má vždy plán. Našou životnou úlohou je pracovať na vzťahu a dôverovať, že všetko sa vráti k "norme" – aj keď v tom ťažkom čase nevieme, ako a kedy sa to stane.

Presvedčenie, že nerozlučnosť a požehnanie manželstva je v konečnom dôsledku bezpečné a stále, aj keď v súčasnosti zažívame krízu, prirodzene prispieva k riešeniu všetkých druhov problémov. Možno toto je dôvod, prečo slová vyššie spomenutého spovedníka ukazujú veľkú múdrosť Cirkvi. "Pomôž mi, Pane, Bože Všemohúci, v samotnej podstate Trojice a všetkých svätých". Keď všetky "osvedčené" spôsoby zlyhali, možno to stojí za to vrátiť sa späť ku zdroju?

                                                                                                                                            Zdroj: www.verim.sk

Bájka o pyšnom pávovi

V jeden krásny jarný deň sa páv stretol so žeriavom. Pyšne si ho prezrel a riekol mu: "Aký si ty len bezvýznamný vták! Nemáš nijakú ozdobu, nič, čím by si sa mohol pýšiť. Každý musí vidieť, že som omnoho cennejší než ty."
Žeriav sa však neurazil. "Pekný si, to je pravda. Ale aký máš z toho úžitok? Krása nie je všetko."

Páv nechápavo krútil hlavou: "Čo to vravíš? V čom by si len ty mohol byť lepší?
"Nuž," začal žeriav, "obidvaja máme krídla, ale ty ich nevieš používať! Kým ty sotva vyletíš na strechu domu, ja sa už vznášam vysoko v oblakoch." A aby potvrdil svoje slová, vystrel krídla a vzniesol sa do výšky.

Keď to opustený páv videl, zahanbený zvesil hlavu.

Ponaučenie:

Nikoho netreba podceňovať, lebo sa ľahko môže stať, že ťa prekoná v niečom, čo si neočakával.

                                  ...možno len obyčajná bájka, ktorú mnohí poznáme, a predsa koľko je v nej múdrosti.... 

Skutočná láska - bolesť odlúčenia

Moji rodičia boli manželmi 55 rokov. Jedného rána, keď mama schádzala dolu schodmi, aby urobila otcovi raňajky, dostala infarkt a spadla. Otec ju zdvihol, ako najlepšie vedel, a takmer ju odtiahol do auta. V plnej rýchlosti, bez rešpektovania semafórov, ju viezol do nemocnice.
Keď tam dorazil, žiaľ, už nebola s nami. Počas pohrebu otec nehovoril, len pozeral do prázdna. Takmer neplakal.
V ten večer sa k nemu pridali aj jeho deti. V atmosfére bolesti a nostalgie sme spomínali na krásne anekdoty a on požiadal môjho brata, teológa, aby mu povedal, kde by mama v tej chvíli mohla byť. Môj brat začal rozprávať o živote po smrti a hádať, ako a kde bude. Otec pozorne počúval. Zrazu nás požiadal, aby sme ho zobrali na cintorín."Otec! Je jedenásť hodín v noci, nemôžeme ísť teraz na cintorín!" namietli sme.

Zvýšil hlas a so skleneným pohľadom povedal: "Nehádajte sa so mnou, prosím. Nehádajte sa s mužom, ktorý práve prišiel o svoju manželku, s ktorou bol 55 rokov." Nastala chvíľa úctivého ticha, už sme sa nehádali. Išli sme na cintorín, požiadali sme nočného strážnika o povolenie. S baterkou sme sa dostali k hrobu. Dojato sme sledovali, ako otec nežne pohladil kameň, pomodlil sa a nakoniec k nám prehovoril: "Viete, boli sme spolu 55 rokov. Nikto nemôže hovoriť o skutočnej láske, ak nemá predstavu, aké to je zdieľať život s niekým."

Odmlčal sa a utrel si tvár. "Spoločne sme prekonali krízu. Zmenil som niekoľko zamestnaní," pokračoval. "Zbalili sme sa, predali sme dom a odsťahovali sme sa z mesta. Spoločne sme sa tešili z toho, ako sa našim deťom darí v ich kariére, spoločne, bok po boku, sme oplakávali odchod našich milovaných, spoločne sme sa modlili v čakárni nemocníc. Stáli sme jeden pri druhom v našej bolesti, každé Vianoce sme sa objali a odpúšťali sme si chyby. A teraz je to všetko preč a ja som šťastný, deti. Viete prečo?

Pretože odišla skôr ako ja. Nemusela si prejsť trápením a bolesťou, keď by ma pochovávala, keď by po mojom odchode zostala sama. Tým všetkým si budem musieť prejsť ja a ďakujem za to Bohu. Tak veľmi ju milujem, že by som nechcel, aby trpela..."
Keď otec dohovoril, mne a mojim bratom stekali po tvári slzy. Objali sme ho a on nás utešoval: "To je v poriadku, môžeme ísť domov, bol to dobrý deň."

V ten večer som pochopil, čo je to pravá láska; má ďaleko od romantiky, nemá veľa spoločného s erotikou ani so sexom. Je spojená s prácou, s modlitbou, s dopĺňaním sa, so starostlivosťou, a predovšetkým s pravou láskou, ktorú vyznávajú dvaja skutočne oddaní ľudia".

                                                         Poďme sa trošku zamyslieť....

• Čas plynie stále rovnako rýchlo, ale len na nás záleží, s kým ho strávime a s akou rýchlosťou…
• Niekedy Boh nezmení situáciu, pretože chce zmeniť naše srdce…
• Kričí len ten, kto si nie je istý pravdivosťou svojich slov. Pravda prináša pokoj a ten tichosť srdca…
• Vieme odpúšťať do tej miery, do akej milujeme…
• Ak milujeme nachádzame samých seba..
• Odpovede na naše modlitby neprichádzajú takým spôsobom, ako by sme si želali. Rieka milosti vyviera na nečakaných miestach….
• Najlepšie veci v živote niekedy vzídu z tých najťažších okamihov…
• Strach nebuduje mosty, ale múry. Nechcime žiť svoj život ukrytý za múrmi, ale život plný mostov…
• Modlitbou nestrácame čas, ale problémy…
• Život Ti nedáva ľudí, ktorých chceš. Dáva Ti ľudí, ktorých potrebuješ: aby Ti pomohli, aby Ťa ranili, aby Ťa milovali, aby Ťa opustili, a aby vytvorili z Teba osobu, ktorá zapadne do mozaiky Božieho plánu…

V tejto dobe sa často diskutuje o otázke, či a ako sa starať o svojich rodičov? Stretávame sa aj s názormi, veď ja sa starám, platím predsa "dom seniorov". Aj ja mám rodinu, chodím do práce, nemám čas venovať svoj drahocenný čas mame/otcovi, ktorí aj tak ničomu nerozumejú, nepočujú, sú pomalí. 

Skúsme precítiť srdcom túto myšlienku: "Prečo sa staráš o svojho otca, veď on už ani nevie, že si jeho syn." Odpoveďou syna bolo: "Ale ja viem, že on je môj otec!"

KKC 2215

2215 Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: "Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?" (Sir 7,29-30) .

"Neskôr"

- Porozprávame sa neskôr.

- Zavolám ti neskôr.

- Uvidíme sa neskôr.

- Prejdeme sa neskôr.

"Poviem ti to neskôr. "

Všetko nechávame na neskôr, ale zabúdame, že "neskôr" nám nepatrí.

Neskôr naši milovaní už nie sú medzi nami.

Neskôr ich nepočujeme a nevidíme ich.

Neskôr sú to len spomienky.

Neskôr sa deň stane nocou, sila sa stáva bezmocnou, úsmev sa stáva grimasou a život smrťou.

"Neskôr" sa stane "Nikdy." Preto nečakaj ale urob to teraz!

Držíš šálku kávy a niekto do teba náhodou narazí, čo sa stane? Všade sa rozleje.

Prečo si rozlial kávu?
"Pretože do mňa niekto narazil. "
Zlá odpoveď.
Rozlial si kávu, pretože v šálke bola káva. Keby bol v šálke čaj, rozlial by si čaj.
Čokoľvek je vo vnútri pohára, vyleje sa von.
Takže keď ťa život otrasie, vyjde von to čo je v tebe.

Je ľahké predstierať, že je všetko v poriadku, až kým pomyselne do nás niečo nenarazí. (Choroba, nezamestnanosť, krivda, životné krízy, stereotyp, smrť blízkeho)

Teda si musíme položiť otázku: "Čo mám ja v pohári? "
Keď je život ťažký, čoho som plný? Hnev? Horkosť? Nechuť pokračovať? Závisť? Vnútorný nepokoj? 

 Alebo je to Radosť? Vďačnosť? Pokora? Láska? Miernosť? Zhovievavosť? Láskavosť? Múdrosť?

Pamätajme si, že ŽIVOT nám dáva pohár; TY si vyber, čím ho naplníš!  

"Pane, urob ma nástrojom tvojho pokoja.

Tam, kde je nenávisť, daj nech prinášam lásku;

tam, kde je urážka, nech prinášam odpustenie;

tam, kde je pochybnosť, vieru;

tam, kde je zúfalstvo, nádej;

tam, kde je tma, svetlo;

tam, kde je smútok, radosť.

Ó, Božský učiteľ daj, nech sa nesnažím byť povzbudzovaný,

ale radšej nech povzbudzujem;

byť pochopený, ale radšej nech pochopím;

byť milovaný, ale radšej nech milujem.

Pretože v dávaní prijímame; v odpustení dostávame odpustenie;

v smrti sa rodíme do večného života." — František z Assisi

Radosť kresťana pramení v Kristovi a premáha svet

Nie je jednoduché volať ľudí k radosti, ktorá má nadprirodzený základ. Radosť je totiž dnes identifikovaná s telesnými príjemnosťami, s jedlom, pitím, zábavou. Človek má radosť, keď vidí, že sa má dobre. Lenže, napriek tomu je vo svete množstvo nešťastných a mnoho skľúčených ľudí, ktorí zisťujú, že táto pozemská radosť ich zradila. Preto tu máme pred sebou množstvo tých, ktorí sa doslova opájajú radosťou a na druhej strane množstvo tých, ktorým sa takáto radosť znechutila a pohŕdajú ňou.

Už antický filozof Aristoteles prišiel na to, že radosť nespočíva v telesnom. Radosť človek prežíva v skutočnosti vtedy, keď si dokáže túto telesnosť odoprieť, keď sám seba obmedzí a zameria svoju silu na mravný a čestný život. Vtedy sme skutočne blažení, radostní. Kresťanská radosť ide ešte ďalej. Nespočíva v dokonalom mravnom živote, ale spočíva v zdieľaní života samotného Boha. Spočíva v presvedčení, že môžem dosiahnuť dokonalú božskú radosť v nebeskom kráľovstve a že Boh mi pomôže do tejto radosti vstúpiť svojou milosťou.

Tu však už nejde o čisto ľudskú záležitosť. Tu hovoríme o Božskej čnosti nádeje. Práve božská čnosť nádeje dáva kresťanovi dôvod na radosť. Božská čnosť nádeje – teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého."1

Nádej je teda účinná. Oživuje celý náš kresťanský život. "Zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky."2

Povzbudzuje nás, aby sme dobrá tohto sveta užívali ako prostriedky na dosiahnutie nepominuteľných hodnôt. Nádej človeka vedie k správnej starostlivosti o pozemský život a pozemskú vlasť. Nádej je nutná k spáse, pretože bez nej nemôžeme mať lásku. Láska je totiž posledným meradlom, ku ktorému bude Pán prihliadať. Človek, ktorý žije permanentne v hriechu sa nachádza v stave, kedy sú čnosti nádeje a lásky akoby mŕtve. Kto teda žije v hriechu, nemá nádeje, nemá radosti a postupne zahorkne a stane sa z neho cynik a sveták.

Ak sa z hriechu nevymaní, postupne stráca schopnosť pozerať na realitu duchovným pohľadom. Stáva sa tak z neho materialista, pretože vidí len to hmotné. A stáva sa z neho pesimista, pretože všetko na tomto svete vidí negatívne, jeho prognózy sú zlé a vyhliadky na budúcnosť pochmúrne. Duchovné skutočnosti mu nedávajú zmysel, lebo ich nemá v sebe o čo ukotviť. Je preto pragmatik.

Čo prináša najväčšiu mieru blaha, zdravia, financií, radosti, to všetko treba konať. Bez ohľadu na morálnosť či nemorálnosť. To sa dnes deje po celej Európe. Všeobecne prijímané zabíjanie detí, starých a chorých – najnovšie v susednom Rakúsku parlament schváli možnosť spáchať eutanáziu na starých a nevyliečiteľne chorých. Objavuje sa otázka morálnosti očkovania proti covidu vakcínami, ktoré používajú bunkové línie z potratených detí. Za týmto odhaľujeme celý obludný potratový priemysel. Toto je prejav kultúry smrti, bezbožníctva a odmietnutia Božích zákonov.

Nádej vlieva kresťanovi zmysel celej našej existencie, dáva nám motív, prečo žiť našu katolícku vieru. Okrem tohto nádej vedie k tvorivej činnosti. Kto žije v nadprirodzenej nádeji, raduje sa a zároveň je človekom tvorivým, pretože smeruje niekam, spolupracuje s Božou milosťou a chce Božskou realitou pretvárať tú ľudskú. Radosť plynúca z nadprirodzenej nádeje poskytuje silu a odvahu, ktorou kresťan prekonáva všetky prekážky mravného života. Rozširuje pohľad, zjasňuje horizonty a napĺňa pokojom. Nádej prenáša človeka cez všetky strasti a bolesti tohto života.3 Božskú čnosť nádeje sme dostali pri sv. krste, preto ju má každý pokrstený človek, ktorý ju však aktivizuje. Pretože nádej je čnosť a čnosť smeruje k činnosti. Ako aktivizovať nadprirodzenú čnosť nádeje? Čo sú miesta nádeje či jej kultivátormi?

Modlitba.

Utrpenie a bôle života.

Súd – zavŕšenie mojej zodpovednosti za život.

Prvé a základné miesto, kde sa učíme nádeji, je modlitba. Správny spôsob modlitby, to je proces vnútorného očisťovania, ktorý nás činí otvorenými pre Boha a tým aj otvorenými pre druhých ľudí. V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodné Boha. Musí sa naučiť, že sa nemôže modliť proti druhému. Musí sa naučiť, že si nemôže žiadať povrchné a pohodlné veci, po ktorých práve túži – je to malá a pomýlená nádej, ktorá ho odvádza ďaleko od Boha.

Musí očisťovať svoje túžby a nádeje. Musí sa oslobodiť od skrytých lží, ktorými klame sám seba: Boh vidí do hĺbky a konfrontácia s Bohom núti človeka, aby si ich aj on priznal. "Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem," modlí sa žalmista (19,13). To, že si neuznávam svoje chyby, ilúzia vlastnej nevinnosti ma neospravedlňuje a nespasí, pretože otupené svedomie a neschopnosť uznať zlo vo mne je moja vina. (…) Aby mohla modlitba rozvinúť túto očistnú silu, musí byť z jednej strany veľmi osobná, osobnou konfrontáciou môjho ja s Bohom, so živým Bohom. Z druhej strany však musí byť stále znova vedená a osvetľovaná veľkými modlitbami Cirkvi a svätých, liturgickou modlitbou, v ktorej nás Pán neustále a správnym spôsobom učí modliť sa.

Aj utrpenie je súčasťou ľudskej existencie. Z jednej strany pochádza z našej konečnosti a z druhej je súhrnom vín, ktoré sa nahromadili v priebehu dejín a nezadržateľným spôsobom rastú aj v súčasnosti. Pochopiteľne treba robiť všetko na umenšenie bolesti, zabrániť, nakoľko je to možné, utrpeniu nevinných, tíšiť bolesti, pomáhať prekonať psychické utrpenia. Môžeme sa snažiť utrpenie zmenšovať, bojovať proti nemu, ale nemôžeme ho odstrániť. Práve tam, kde sa ľudia v snahe vyhnúť sa každému utrpeniu usilujú vymaniť sa zo všetkého, čo by mohlo spôsobovať bolesť, tam, kde sa chcú vyhnúť námahe pravdy, lásky a dobra, skĺzavajú do prázdneho života, v ktorom možno takmer neexistuje bolesť, no o to viac tam dolieha temný pocit nedostatku zmyslu života.

Vyhýbanie sa utrpeniu, ani útek pred bolesťou neprináša človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom. Prijať trpiaceho blížneho totiž znamená vziať určitým spôsobom na seba jeho utrpenie, takže sa stane aj mojím. Práve v tom, že sa o utrpenie delíme vďaka prítomnosti niekoho druhého, preniká cez utrpenie svetlo lásky. Veľmi krásne to vyjadruje latinské slovo consolatio, útecha, pretože byť spolu v samote (solitudo) už nie je viac samota, ale útecha. A napokon je zdrojom utrpenia aj rozhodnutie sa pre lásku, pretože láska si vždy vyžaduje sebazaprenie, tým, že sa nechám zraňovať a očisťovať. Láska v skutočnosti nemôže existovať bez tohto i bolestného zrieknutia sa seba samého, inak sa stane sebectvom.

Perspektíva súdu už od najskorších čias ovplyvňovala kresťanov v ich každodennom živote ako kritérium, podľa ktorého sa riadili v prítomnom živote, ako výzva pre ich svedomie a zároveň ako nádej v Božiu spravodlivosť. Viera v Krista sa nikdy nepozerala iba späť a nikdy len hore, ale vždy aj vpred, k hodine spravodlivosti, ktorú Pán opakovane predpovedal. Práve tento pohľad vpred dal kresťanstvu jeho zmysel pre prítomnosť.

Vyprosujme si dnes pri prijímaní Najsvätejšieho tela Pána posilu pre našu nadprirodzenú nádej. Aby sme mali zmysel života, aby sme videli, že na tejto zemi realizujeme Jeho kráľovstvo. Lebo On sa nám dáva, zdieľa sa našim dušiam a tým buduje jeho základ.

Svätá Mária, ty si patrila k tým pokorným a veľkým dušiam v Izraeli, ktoré ako Simeon očakávali "potechu Izraela" (Lk 2,25) a ako Anna vyčkávali na "vykúpenie Izraela" (Lk 2,38). Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do Jeho kráľovstva! Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie! Amen

1 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1817.

2 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1818.

3 Porov. F. Tondra, Morálna teológia, I, 217.

Zdroj:www.christianitas.sk